Kastrácia

Najprv sme si vyriešili dilemu, či kastrovať alebo nie. A keď počet ZA prevážil počet PROTI, išla Niruška medzi prvým a druhým háraním pod nôž.

Teda prvá noc bola ťažká. Priniesli sme si domov zakrvavené nemohúce čosi s kovovými svorkami v brušku zastriekanom strieborným sprejom. Narkóza jej dala zabrať, pániček odišiel na nočnú a ja som zúfalo volala veternárovi, keď Nire klepalo hlavou... vraj je to následok narkózy. Prvý "následok" trval 15 minút a skončil sa pri zazvonení telefónu a druhý asi 3 minúty a usekol ho pániček, keď sa zastavil doma. Takže na šoky po anestéze odporúčame terapiu ostrým zvukom.

A vracala... 24 hodín pred kastráciou nemala jesť, ale zrejme našla vonku kúsok jablka. A mala asi aj teplotu alebo chvíľu sa triasla od zimy a hneď na to mi ušla spod deky. Nevedela som, či spať pri nej na zemi alebo nad ňou na posteli a či vôbec spať, ale okolo polnoci sa pýtala von, tak som ju pustila vycikať. A ozaj - vypotácala sa sama, čupla, spravila, čo potrebovala a hajde domov. Potom driemala, vzdychala, znova zvracala... no zábavné to nebolo. Okolo 4 nadránom sme zaspali obe.

Ale od druhého dňa už bolo veselšie. Pretože hneď ráno Nirka pýtala jesť, zjedla síce málo, ale s chuťou a potom spala... spala... spala a spala, sem tam sme ju "vyhodili" von sa vycikať a potom spala ďalej a ja s ňou :) Celý čas, čo mala kovové stehy a ešte pár dní po ich vybratí chodila von v nohavičkách, ktoré jej spichla pánička zo zvyškov flísovej deky. Vyzerala namojveru ako Krteček :)

Od tretieho dňa to bol zase náš veselý a aktívny psík. Všetky tie veci, na ktoré nás upozorňovali - ako to začne na štvrtý - piaty deň svrbieť, ako si môže vytrhať stehy, ako sa jej stehy môžu uvoľniť, ako si oblizovaním môže do rany zaniesť infekciu, že brušná stena drží prvý mesiac len na 30% a pes nesmie skákať... ehm, dala som jej ku gauču schodík, aby pomaly a postupne vyliezla hore, ale... márnosť nad márnosť, keď sme ju nestihli zastaviť, vyskočila si... proste - nič z tých nepríjemností sa nekonalo, Nirke sa rana zhojila ukážkovo a ona si ju vôbec, ale vôbec nevšímala. Tie kovové veci na brušku pre ňu neexistovali a ani ju nezaujímali.

Nuž, zvládli sme to a nebudem klamať - je to pohodlné. A keď čítam tie príbehy o zápaloch maternice u feniek... snáď to bolo aj rozumné. Je 5 mesiacov po a naša fenečka nepribrala, naopak, občas schudne, občas priberie, podľa množstva pohybu a druhu mäsla v miske. A povaha jej ostala šteňacia - hravá, sladká, mačičkovsky prítulná - proste stafbulíkovská.